Čo ma naučili seriály (1)

Taká banálnosť. A predsa... Jej dôsledkami trpí najdôležitejší vzťah môjho života dodnes.

Woman in White Bed Holding Remote Control While Eating Popcorn
zdroj ilustračnej foto: pexels

Poznáte Priateľov? Asi áno. Aj ja som ich pozerala. Od detstva. Ich plagát sme mali aj v detskej. Na imdb majú hodnotenie 8,9% z 10, na čsfd 89% zo 100% a sú hodnotené ako tretí najobľúbenejší seriál vôbec.

Možno si spomeniete na jednu z vedľajších postáv, Janice, a na jej legendárnu hlášku: Oh-my-good! (Oh, môj bože!). Po niekoľkých dieloch stačilo, aby Janice "vošla na scénu" a každý vedel, že to povie. A každý sa z toho rehotal, ako by to bol najlepší vtip na svete. Alebo sa aspoň pousmial. Lebo veď Janice je taká smiešna. A má taký škrekľavý hlas. A tá hláška k nej patrí.

Lenže... Keď sa nad tým zamýšľam dnes...

Milióny (koľké?) divákov sa naučili... Že fráza "oh-my-good" je smiešna. Že... To, čo by mohlo byť najintímnejším oslovením človeka, je vlastne vtipom.

A to je ten lepší prípad.

Aktuálne nesledujem TV takmer vôbec, ak áno, starostlivo si vyberiem, čo si pozriem. Často však prechádzam miestnosťami, kde hrá TV iným ľuďom, a...

Často to počujem. Predtým to bolo pre mňa tak banálne, že som sa nad tým ani nezamýšľala, teraz mi to trhá uši. Detektívky, telenovely, "rodinné" seriály... Je to všade. Ježiš, Bože, Kristove rany, Boha!... všetko vyslovované so zlosťou, hnevom, ako nadávka. Postavy zúria, zúfajú, hnevajú sa... A spomínajú Božie meno. Tiež s hnevom, smútkom, zlosťou, nenávisťou. Ako by trebárs "Ježiš" bolo ekvivalentom, ak nie rovno synonymom, slov typu "zúrim", "nenávidím", "nechcem ťa".

Často sa to aj spája...

Aj vy ste možno počuli v TV (či v realite) takéto nejaké spojenia:

"Ježiši, daj mi už pokoj!"

"Bože, veď čo sa do mňa toľko staráš!"

"Kriste, choď do p..."

Vyslovené to znie... Inak. Ale keď to človek vidí napríklad teraz napísané...

Chápete, čo chcem povedať?

Chápete, čo tí ľudia hovoria?

Náhoda? Ťažko. V bežnej reči takéto (už nielen branie božieho mena nadarmo, ale vlastne rúhania) vznikajú určite spontánne, neskôr už aj nevedome... Ale v TV? Niekto predsa tie scenáre píše! Niekto to predsa na papieri vidí! Niekto si predsa musí uvedomovať, ako to znie!

Za seba poviem - v minulosti som sa tiež nad tým nezamýšľala. Zbanálnie to. Nechcem ukazovať prstom (verná poznatku, že tri prsty pritom ukazujú na mňa), ale predsa len na to treba upozorniť. Koľkí ľudia majú dnes pustený TV a ani ho nevypínajú? Mne to pripadá síce choré, ale je ich dosť. Niekedy len tak v pozadí, aby "im niečo hralo". To "niečo" však na nás denne vychrlí... Koľko? Minimálne DESIATKY takýchto odkazov.

Koľko takýchto spojení sme už počuli potom za život?

A potom sa chcem modliť a uvažujem, prečo, keď vyslovím meno "Ježiš", necítim žiadnu pozitívnu emóciu. Hovorím "Ježiš", uvedomujem si, že je to niekto, koho milujem a kto miluje mňa... Ale v podvedomí mám (všetci máme) STOVKY negatívnych konotácii na jeho meno. Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou (vedel Joseph Goebbels, ale vedel to napríklad aj Aldous Huxley, ktorý napísal "Prekrásny nový svet" - utópiu, ktorá bola vlastne skôr proroctvom, v ktorej súčastnosti pomaly žijeme). Stokrát opakované meno Boha, Ježiša či Panny Márie s hlbokou nenávisťou, zlosťou, rozčarovaním...

Sa stane podvedomou informáciou.

Dajme tomu, že by to bolo iné meno, nie to božie. Meno vašej sestry. Alebo vašej lásky. Dajme tomu, že tá láska sa volá "Jano". A predstavte si, že všetci vaši známi by stále, keď sú znechutení, nahnevaní, urazení... hovorili: "Do Jana!", "Jano!", "Pre Janove rany!" (Pričom vy viete, čo presne tými Janovými ranami je... Ako trpel, kedy, prečo... Ako ho to - aj vás - bolelo...).

A možno by si ešte k tomu aj odpľuli.

Je to smutné, ale božie meno sme možno aj my samy (ja sama) vyslovili za život viackrát nadarmo (vo vyslovene negatívnej situácii) ako s láskou.

Môžeme sa potom čudovať, že máme toľko pochybnosti o Bohu, o jeho láske, o jeho dobre, o jeho milosrdenstve? Keď denne (podvedome) prijímame presne opačné informácie?

Keď som sa chystala písať tento článok, mal sa končiť niekde v tomto bode, ale behom písania mi napadlo (mi bolo vnuknuté), že je tu jedna veľmi účinná zbraň. Volá sa ruženec. Často sa o ňom hovorí ako o zbrani. Vraj každý odmodlený ruženec je ako švih bičom po diablovi. Dlho som to brala ako metaforu. Elias Vella však v knihe Dokonalá Mária uvádza skvelý postreh, že každú chvíľu sa ruženec modlia milióny ľudí. Je to jedna z modlitieb, ktorá každú chvíľu doslova "bombarduje" nebo. Aj v tom je jej veľká sila - v jej kolektívnosti. Nie je to len vaša osobná, osamelá (hoci úprimná) modlitba. Je to kolektívna vlna lásky mnohých ľudí NARAZ.

A zároveň je to... Opakovanie.

Predtým mi to prekážalo. Stále dookola zdravas? Stále dookola tie isté slová? Teraz mi však dochádza... Je to 50x potvrdenie, že Mária je "milosti plná". Že je "požehnaná medzi ženami". Že Pán je s ňou, že je svätá, že za nás prosí, že za nás oroduje... TERAZ a v HODINE SMRTI (ako povedal niekto múdry, v dvoch najdôležitejších časoch nášho života).

Je to 5x potvrdenie z našej strany, že Boh je náš Otec, že je na nebesiach... že sa má posvätiť jeho meno.

Je to skvelá zbraň proti všetkým tým nánosom nevhodne vysloveného Božieho mena, ktoré v nás zanechalo stopy.

Je to 50x vyznanie lásky k Panne Márii a cez ňu k jej Synovi a k nášmu Otcovi. A to píšem čisto o verbálnej stránke ruženca - tú obsahovú si nechajme na neskôr.

Neviem ako vy, ale ja by som mamke (tej pozemskej) nenadávala. A ak by na ňu niekto nadával predo mnou, aj by som sa možno pobila. Na to, že niekto (a v minulosti často aj ja) nadáva na tú Nebeskú... Som si akosi zvykla.

Človek si povie... Čo už. Ten človek to tak nemyslí. Robí to neuvedomene.

Nemalo by to však ostať pre tomto konštatovaní.

V poslednom období skúšam niektorých ľudí upozorniť na to, čo robia. Teda, vravia. Skúšam to s vtipom, nie moralizátorsky. Povedia "Bože" a ja sa spýtam "ideš sa modliť?" Cítim sa otravná a všetky tie prekrútené oči a pokazená nálada ma demotivujú. Ak by niekto v minulosti takto upozorňoval (stále dookola) mňa asi zúrim a má to na mňa presne opačný efekt. Nevraviac o tom, že niektorých ľudí sa v svojej zbabelosti upozorniť neodvážim. Možno máte lepší recept.

Viem však, že toto je jeden z dôvodov, pre ktorý som rada, že TV je už u nás väčšinou vypnuté. Keď vidíte nejakú nevhodnú scénu, môžete si zatvoriť oči. Alebo prepnúť. Alebo vypnúť. Keď však niečo nevhodné počujete... Väčšinou to necháte tak. Slová sa striedajú rýchlo a často sa nad všetkými ani konkrétne nezamýšľame.

A možno práve o to NIEKOMU ide.

PS: Raz, smutná až zdeprimovaná, že "nepočujem" Boha, sa mi v hlave vybavila spomienka na jedného mne v minulosti veľmi milého človeka a na to, ako nežne ma oslovoval. Azda to poznáte. Ak je do vás niekto zaľúbený, ak vás má rád, ako mu "zmäkne" hlas, keď vysloví vaše meno. Dlhšie som už na to, koľko lásky dokázal vložiť ten človek do obyčajného mena "Majka" a akú hodnotu mu tým prepožičať, nemyslela. Myslím, že tú spomienku mi "vrátil" Boh. Spolu s myšlienkou, že on ma ľúbi viac, omnoho omnoho viac, že on moje meno RAZ vysloví ešte nežnejšie a s ešte väčšou láskou...

White and Pink Floral Freestanding Letter Decor
zdroj: pexels 

Rada by som tiež vkladala do oslovení, ktorými začínam modlitby, viac lásky a nežnosti. Rada by som meno "Ježiš" vyslovovala s nehou a vďačnosťou, ktoré si jeho nositeľ zaslúži...

Aj preto sa zriekam seriálov, ktoré ma (podvedome) naučili spájať si meno Božie so samými negatívnymi konotáciami, poprípade zosmiešňovať ho alebo zbanálňovať.


Komentáre

Obľúbené príspevky