O mojich mamách

Obe sa volajú Márie. A obe si vzali Jozefov. A po oboch mám meno aj ja.

Tá prvá má prívetivé oči, väčšinou vľúdny výraz a milý úsmev. Pekný smiech, cit pre detaily, empatie na rozdávanie. A keď občas príde únava, nervozita, hnev, zvyčajne je tou, ktorá sa po chvíli príde ospravedlniť. A nemá problém spraviť si zo seba srandu (pre maniakov na spisovný jazyk - špás). Jej objatie, milé slovo a niekedy už len jej samotná prítomnosť dokážu eliminovať mnohé ranky i rany. Podľa mňa je prototypom ženy, ktorú keď vidíte na ulici, poviete si, že táto žena je matka. Dobrá matka.

Tá druhá má, predpokladám, tiež prívetivé oči, vľúdny výraz a milý úsmev. Pekný smiech, cit pre detaily, empatie na rozdávanie. A zrejme nikdy nie je unavená, nervózna či nahnevaná. To, čo o nej viem, ma naučili; hoci som ju však (nerátajúc obrázky, oltáre, sochy...) nikdy nevidela, od istého času tomu snažím veriť. Koniec koncov, ako vedel aj Malý Princ, to podstatné je ľudským zrakom neviditeľné.

O tej prvej viac písať nebudem. Predsa len - je to moja mama (ok, ešte aj K-ina :)).

O tej druhej písať chcem; predsa len - je to naša mama.


Zdroj obrázku: pexels


Veľmi sa mi páči, že neviem s istotu povedať, ako vyzerá. Páči sa mi, že inak vyzerala v stredoveku, inak v renesancii, inak dnes. Páči, že iná je tá fatimská, iná lurdská, iná medžugorská... Ešte viac sa mi páči, že môže byť Japonkou, černoškou, Iránčankou...

Páči sa mi, že si takto hľadá cestu ku každému svojmu dieťaťu.

Najradšej mám tie jej podoby, keď sa usmieva. Keď je ešte mladá, možno zaľúbená, možno zmätená, možno plačúca večer do vankúša, lebo muž, ktorého si ma vziať, ju chce nechať... Keď sa k nej predsa len vráti, a možno jej - veď je to tesár - vyrába postieľku pre bábätko... Alebo nejakú drevenú hračku... Rozmýšľam, ako vyzerala, ako sa tešila... Keď si chystala výbavičku... Alebo na svadbe... Alebo keď šla k tete Alžbete... Pomáhať jej, starať sa o ňu... Pomaly jej rastie bruško...  Keď v náručí má dieťatko a po boku milujúceho muža. Taká pekná scéna, s ktorou sa dá stotožniť. Ktorej sa dá veriť. A ako sa potom jednu noc všetko zmenilo... Ako narýchlo balila veci, len tie najnevyhnutnejšie, najpotrebnejšie, ako väčšinu musela nechať doma... A pýtať sa, prečo kvôli jej dieťaťu museli umrieť toľké iné... Či sa to nedalo zariadiť inak... Určite nereptala; ale určite trpela. A veľmi.

Mám ju rada. Snažím sa ju mať rada. Nebolo to vždy tak. Verím však, že ona ma má rada. Dokonca, že ma miluje. Všetkým svojim deťom predsa odkazuje, že keby sme vedeli, ako nás miluje, plakali by sme od radosti.

Desia ma svedectvá ľudí, ktorí prežili klinickú smrť a ocitli sa pred posledným súdom. Ale utešuje ma, že zakaždým, keď chcel byť Ježiš spravodlivý, jej slzy a prosby ho podnietili byť milosrdným. Viem, koľko zla som spáchala. Ktovie, koľkokrát som mohla skončiť v pekle. Alebo ešte môžem. Bolo by tak ťažké odísť - bolo by tak ťažké žiť -, keby tam niekde hore nečakala, neprosila a neorodovala Mama.

Tento text je o nej; o konkrétnych okamihoch, pri ktorých viem, že pomohla ona. Teda, s istotou to budem vedieť až na druhej strane. Ale už na tejto chcem svedčiť (zatiaľ aspoň takto), že pomáha. Aj tvrdohlavým, trucovitým, rozmaznaným, nevďačným deťom.

Dlhé roky som bojovala s čistotou. Teda - proti nej. Nevidela som rozpor medzi vierou v Boha a smilnením. Myšlienkami, slovami, skutkami. Pre tých, ktorí ma poznajú ako milučké a dobručké dievčatko, to možno bude šok. Možno niektorých raní, že to tak nebolo. Iných však možno povzbudí, že sa dá radikálne zmeniť smer. Nie sám od seba. To mi nešlo. Úprimne - to som asi ani nechcela. Po čase ma však začal takýto štýl života vyčerpávať, znechucovať. Zotročovať. V jeden deň, skôr nahnevaná, som do veci zapojila Pannu Máriu. Predtým by mi to ani nenapadlo. Pokušenie a vzrušenie takmer hneď opadlo. Myslíte, že som cítila vďačnosť? Kdeže. Skôr údiv. Biologicky sa mi to zdalo nemožné. Potom sa však dostavil VEĽMI DOBRÝ pocit. Lepší, ako keby som podľahla. To bolo pre mňa nové a divné. Po generálnej spovedi sa stalo ešte niečo zvláštnejšie. Nedávno som sa dozvedela, ako teológovia ten stav volajú - vliata milosť. Po dlhých rokoch systematického ignorovania šiesteho prikázania žijem čisto. Myšlienkami, slovami, skutkami. Nedá sa to vysvetliť racionálne. Predtým som padala... Asi každý deň. Fakt. Každý deň. Odvtedy... Ani raz. Myslím to úplne vážne. Ani raz. Samozrejme, občas prídu nejaké pokušenia. Občas. Ale hneď ich viem identifikovať a zahnať. Niekedy sa tomu divím. Pripadá mi to, ako by človek závislý na drogách zo dňa na deň nepotreboval ani gram dávky. Pre mňa je to zázrak. A myslím si, že v hojnej miere za to môže Panna Mária.

Rozmýšľam, koľko seminárov, prednášok, kníh a pod. na túto tému sa dá zohnať... A pritom - stačí do svojho boja zaangažovať Pannu Máriu (a/alebo svätého Jozefa - o tom by som tiež vedela veľa písať; možno si to nechám na Deň otcov ;)). V tej chvíli sa boj končí. Aspoň ten môj sa skončil. Vedela a videla, že stále padám. Že sama si s tým už neporadím. Že ak mi nepomôže, budem sviniť nielen svoju dušu a telo, ale aj duše a telá ľudí okolo seba. Myslím si - dokázať to, samozrejme, nemôžem -, že táto radikálna stopka nečistote prišla v mojom živote vďaka nej.

Myslím, že mi aj párkrát zachránila život. Nielen ten večný, ale aj pozemský. Tiež nemôžem povedať, že za to "mohla" ona. Možno zasiahol nejaký strážny anjel, možno orodovali nejakí svätí, možno pomohli modlitby iných za mňa (viem o niekoľkých príbuzných/známych, ktorí sa za mňa modlili/modlia; tiež som sa napr. nedávno dozvedela, že jedna stará katechétka, ktorá ma ešte na ZŠ učila náboženstvo, sa doteraz denne modlí za svojich bývalých žiakov... Možno niekto obetoval svoje utrpenie za obrátenie hriešnikov... A Boh si z hriešnikov vybral práve mňa... Ktovie, kto každý mohol za veci, ktoré sa chystám vypísať - veľmi sa teším, že vo večnosti sa to snáď dozviem/e). Tuším však, že to muselo byť aj vďaka Nej.

Kým som sa narodila, teda kým som bola v brušku, rodičia randili na skútri a mamka z neho v jednej chvíli spadla. Z idúceho skútra. Nepotratila. Narodila som sa. Dokonca zdravá. Jedinou pamiatkou na to je taký malý výčnelok na hlave. Decentne krytý vlasmi. Asi som sa skrátka mala narodiť.

Keď som bola dieťa, vypadla som z vodného bicykla. Tesne za bójou. Ešte som nevedela poriadne plávať. Trochu si spomínam na ten pocit. Na klesanie - pomalé, tiché - do hĺbky, na pevne zovreté pery. A na myšlienku, že umriem. Nebol v nej strach. Skôr asi prekvapenie. Možno zvedavosť. Možno si to už len domýšľam, predsa som len bola malá. Pamätám si však, aký bol svet tmavomodrý. Myslela som si, že som klesla omnoho hlbšie. Ale v jednej chvíli sa vo vode začala hýbať ruka; hmatať po mne, hľadať ma. Stačilo sa jej chytiť. (Bola to mocná, vyšportovaná ruka môjho bratranca, kulturistu). Myslím, že najviac som opäť cítila prekvapenie - že žijem. A že som nemusela. Dobre, možno to nebolo až tak dramatické, ale vtedy mi to tak pripadalo.

Opäť dieťa. Cesta domov zo školy. Už len stačí prejsť cez cestu, a budem doma. Neviem, či som sa neobzrela, alebo či to auto šlo príliš rýchlo. Viem len, že stihlo zastať. Vodič vystúpil a začal po mne kričať. Až tak, že z domu vyšla mamka, pozrieť sa, čo sa deje.

Devätnásť rokov. Operácia slepého čreva. Náhla, rýchla, už trochu hnisalo. Jeden deň som ešte zberala s príbuznými zemiaky, v druhý som už nedokázala sama pomaly ani chodiť, a ak áno, tak len krivkajúco, ťažko a s bolesťou v každom kroku. Všetky detaily sa zbehli tak, aby sa mi situácia uľahčila: správna diagnóza, voľná sála, prítomný primár, "samotka" na izbe, ešte aj jedna príbuzná bola na oddelení v tom čase stabilizovaná, mohli sme si teda po večeroch hrkútať...

Po dvadsiatke. Jeden januárový večer. S istým blízkym človekom sme šli autom do mesta. Zrazu do nás narazilo iné auto. Nemali sme ani škrabanec. My, ani oni. Autá áno (a nielen škrabance), ale z ľudí nikto nič. Vtedy som si myslela, že nás zachránila jeho šikovnosť, vodičská zručnosť. Teraz si myslím, že v tom bolo viac. Možno by stačili sekundy, možno centimetre, a bolo by to horšie. Alebo dokonca veľmi zlé. Neviem, lebo vôbec nie som technický typ. Viem len, že nikomu sa nič nestalo. V zime, v tme, pri zrážke dvoch áut, ktorých obaja vodiči si mysleli, že sú na hlavnej (hoci jeden nebol).

Párkrát ma obťažovali. Tým myslím viac aj menej vážne situácie. A najmä jeden večer, keď sme boli v kupé sami dvaja (možno aj v celom vlaku - odstavenom, to preto). Bolo mi do plaču a bolo to asi prvýkrát, keď som sa reálne bála, že ten človek ma znásilní. Možno by to chcelo osobitný článok, ako sa stále všetky tieto situácie vyriešili. Trúfam si povedať - zázračne. Žiadne hromy, blesky, anjeli, ale zaujímavé zvraty, vďaka ktorým som zakaždým obstála dobre.

To je len pár situácií. Takých trochu vyhrotených. Kým si ich človek nerekapituluje, ani si neuvedomí, koľko mal v živote šťastia. Koľkokrát nemusel byť. Ak nie živý, tak aspoň zdravý. Ktovie, pred koľkými situáciami - rýchlymi autami, úchylmi, chorobami... - ma už Boh ochránil bez toho, aby som o tom vedela. A ktovie, koľko z toho bolo na orodovanie Panny Márie...

Určite sa nedá spočítať, koľkokrát mi zachránila dušu...  Alebo koľko banálnejších situácií mi pomohla zvládnuť... Skúšok (tých školských či životných), vzťahov, rozhodovaní...

Určite jej za to patrí veľké ĎAKUJEM. Najkrajším poďakovaním by však asi bolo, keby tých pár fragmentov z môjho života slúžilo na to, aby ste ju do svojho života pozvali aj vy. Je to mama - mama ľúbi každé svoje dieťa. Najmä tie, ktoré ju najviac potrebujú. Ak takto a toľkokrát pomohla mne, určite bude pomáhať aj vám.

Amen.