Vojnový kabinet

Recenzovaný film: Vojnový kabinet (2015)

Stručne 

Ona si myslí, že on je necitlivý, nevnímavý, workoholický držgroš. 

On si myslí, že ona je príliš ukvákaná, hysterická, otravná a požadovačná. 

Ich dcéra si myslí, že by bolo lepšie bývať u kamarátky ako doma. 

Clara - jedna taká až neuveriteľne optimistická babka - si myslí, že pre Boha je všetko vyššie vymenované jednohubka, ktorú vyrieši ľavou-zadnou; ak by teda o to rodinka na pokraji krízy stála. 

Ja si myslím, že Vojnový kabinet je film, ktorý by si mal pozrieť každý, kto sa chce povzbudiť niečím milým, pozitívnym a tak príjemne sladkým. Nie však presladeným. Čiže - zvládne to aj muž. 

Poďme sa teda pozrieť na Vojnový kabinet. 

A hlavne - zriaďme si svoj vlastný vojnový kabinet. 

(Netreba na to šatník - nie sme v Narnii ani v Amerike. Stačí vôľa a tichý kútik. Ak nie v dome, aspoň v srdci. Alebo pred Eucharistiou. Alebo v prírode. Alebo vlastne hocikde. Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce...)

Klady

Pre mňa vlastne celý film; občas človek potrebuje vidieť niečo, čo ho povzbudí, poteší a pričom rád zabudne, že skutočný svet a skutočné vzťahy sú zložitejšie. 

Sympatickí herci; produkcia ich musela dobre hľadať (a dobre si ich vymodliť). 

Sympatické postavy; Tonyho by som brala za muža (teda...), Elizabeth za kamošku a tú milú tetu, čo im zmení život... Škoda slov; kto by nechcel mať vedľa seba takého neochvejného a jemne otravného optimistu.  

Soundtrack. Nie je to síce Šindlerov zoznam, ale je to moderná, dynamická hudba, ktorá poteší. A to (občas) stačí.  

Prezentovanie hodnôt, ktoré považujem za svoje; a hlavne poukázanie (a to celkom príťažlivé - čo kecám;veľmi príťažlivé) na dôležitosť a účinnosť modlitby. Kebyže nezažijem, neuverím. (Na druhej strane - kebyže neuverím, nezažijem.) 

Ten špecifický, nenásilný, ale milý Kendrickových humor. Niečo v štýle "občas musíš skloniť hlavu, aby Boh mohol trafiť Tvojho manžela". 

Otecko, ktorý skáče na švihadle. Ňuňu.  A hlavne to nie je basketbal alebo americký futbal. Konečne. 

Tonyho sen. 

Tonyho slzy. 

Tonyho hnačka. 

"Napíšte tam Ježiša. Na Ježiša sa často zabúda." A pokojné lízanie zmrzliny k tomu. 

Zmrzlina. S čerešničkou. 

A ešte aj to, že Elizabeth smrdia nohy. Konečne žena, ktorá síce vyzerá ako taká černošská Barbie, ale jej telo má nejaké ľudské pochody. 

Zápory

Taký ten americký nacionalizmus - trebárs tie vlajky ešte aj na cintoríne. Bŕ. 

Trošku naivity, dokonca aj trošku viac ako trošku; mne to neva, ale niekomu by mohlo. 

Keď Elizabethina sestra, ktorá má finančné problémy a veľké dlhy, ide situácie riešiť... Do reštaurácie. A nemôže si dať dezert. Mať také finančné problémy... (Nie, nechcem ich.) Skrátka - nejaký priemerný Slovák v dlhoch, ktorý do reštaurácie chodí leda ak na kary, by v tejto chvíli zrejme film vypol (a možno si aj do niečoho kopol). 

Trošku teatrálny a príliš apelatívny záver, ale k filmom tohto režiséra takého finále patrí. 

Také to americké kresťanstvo - nehovorím len o nejakých iných prejavoch viery, ale trebárs aj o veľkej vile, mnohých zbytočných izbách v nej... Prosto; celé kresťanstvo sa vo filme redukuje na rodinné, partnerské a kamarátske vzťahy, a ja nevravím, že mi tu chýbajú bezdomovci a hlad a geto a tak, ale... Chápeme sa. 

Celkovo

Vojnový kabinet som videla asi tak dvakrát-trikrát a zrejme ho ešte niekoľkokrát uvidím. Mám rada aj knižnú verziu (Oratórium, vydal Tatran) a  ostatné diela od týchto bratov-režisérov. Tento film je určite jeden z tých (naj)lepších v rámci ich tvorby. 

Mal by ho vidieť každý, kto má chuť zabiť svojho partnera (ráta sa aj minulý či potenciálny) a/alebo ľutovať sa; nie každému sa vo filme bude páčiť všetko, ale verím, že každému sa bude páčiť aspoň niečo.